Dnes sme urobili kus práce.
Zavolal som syna, aby mi šiel na záhradu pomôcť upraviť terén. Nechcelo sa mu. Sedel za počítačom a hral svoju hru. Povedal som mu rázne, že ho čakám vonku.
Prišiel asi po 15 minútach s odmietavým postojom. Na všetko frflal.
Mne stúpal adrenalín. Už-už som šiel vybuchnúť a vysvetliť mu zvýšeným hlasom, že prácu radšej urobím sám.
Potom mi znenazdajky prišlo na um, ako môj otec vychovával mňa. Mnohokrát som bol s ním na záhrade, on pracoval, ja som sa len motal okolo neho a viac-menej nerobil nič. Na konci dňa však otec vždy povedal: „Synu, dnes sme urobili kus práce“.
Živo si pamätám, ako som bol zaskočený týmto prehlásením, lebo ja som nerobil nič, všetko urobil otec. Ja som mu len niečo podal alebo pridŕžal. Bol som prekvapený, že otec je spokojný a zhodnotil, že SME urobili veľa práce.
Rozhodol som sa aj ja konať rovnako. Môj hnev pominul, robil som zväčša sám a za každú maličkosť, čo syn urobil, som ho pochválil. Na konci som hlasno skonštatoval: „Synu, dnes sme urobili kus práce“. Videl som prekvapenie na jeho tvári. Pozoroval ma, či to myslím vážne. Myslel som.
Niekedy je umenie zapojiť puberťáka do práce. Mne tento spôsob, ktorý ma naučil otec, zafungoval.
