Dnes sme urobili kus práce.
Zavolal som syna, aby mi šiel na záhradu pomôcť upraviť terén. Nechcelo sa mu. Sedel za počítačom a hral svoju hru. Povedal som mu rázne, že ho čakám vonku.
Prišiel asi po 15 minútach s odmietavým postojom. Na všetko frflal.
Mne stúpal adrenalín. Už-už som šiel vybuchnúť a vysvetliť mu zvýšeným hlasom, že prácu radšej urobím sám.
Potom mi znenazdajky prišlo na um, ako môj otec vychovával mňa. Mnohokrát som bol s ním na záhrade, on pracoval, ja som sa len motal okolo neho a viac-menej nerobil nič. Na konci dňa však otec vždy povedal: „Synu, dnes sme urobili kus práce“.
Živo si pamätám, ako som bol zaskočený týmto prehlásením, lebo ja som nerobil nič, všetko urobil otec. Ja som mu len niečo podal alebo pridŕžal. Bol som prekvapený, že otec je spokojný a zhodnotil, že SME urobili veľa práce.
Rozhodol som sa aj ja konať rovnako. Môj hnev pominul, robil som zväčša sám a za každú maličkosť, čo syn urobil, som ho pochválil. Na konci som hlasno skonštatoval: „Synu, dnes sme urobili kus práce“. Videl som prekvapenie na jeho tvári. Pozoroval ma, či to myslím vážne. Myslel som.
Niekedy je umenie zapojiť puberťáka do práce. Mne tento spôsob, ktorý ma naučil otec, zafungoval.
Prázdniny
Dospelý syn povedal otcovi: "Ocino, keď som bol puberťák, tak prázdniny boli najhoršie."
Otec nerozumel, preto sa opýtal: "Ako to myslíš, najhoršie"? "No vy - rodičia ste boli v práci a my sme šli hneď ráno opekať, stihli sme vypiť fľašu, vyzvracať sa, vytriezvieť a večer sme boli doma akoby nič a nikto si nič nevšímol. A toto sa dialo pravidelne, lebo sa ťažko odolávalo tlaku partie."
Otec rozmýšľal nad tým, či urobil niekde vo výchove chybu, či mohol niektorým veciam zabrániť.
Ty vieš, čo robí tvoje dieťa počas prázdnin, kým si v práci?
Pubertiak
Pätnásťročný pubertiak mi prišiel opakovane domov s tým, že chalani sú znova opití. Pýtal som sa, ktorí chalani.
Išlo o jeho bývalých spolužiakov zo základnej školy - partiu, s ktorou vyrastal. Pýtal som sa, čo pijú a kde pijú. Povedal, že si proste kúpia víno a pijú v paneláku v posilňovni prerobenej miestnosti v pivnici.
"V paneláku to nikoho nezaujíma?" pýtal som sa. Povedal, že nikto o tom nevie. Ľudia si myslia, že tam cvičia.
Keď sa to opakovalo znova a znova, musel som zakročiť tak, že som mu povedal, že z touto partiou sa nemôže ďalej stretávať. "Musíš si nájsť nových kamarátov", povedal som mu. Odpovedal mi, že s nimi vyrastal, oni sú jeho kamaráti a chce sa s nimi stretávať. On piť nebude.
Mal som strach. A on "halušky" v hlave z toho, kde má zobrať nových kamarátov.
Teraz ešte nič nie je zažehnané, ale často som veľmi unavený z rozhovoru so synom. Rozhovor je viac menej argumentácia. Moja, jeho. Moja, jeho. Ale s odstupom času vidím, že otcove slovo je u chlapca v takomto veku veľmi dôležité. A nestačí povedať len raz. Otec si musí stáť za slovom a byť dôsledný. Je to ťažké.
Syn sa s chlapcami stretáva, do "posilňovne" s nimi nechodí. Dopočul som sa, že rôzne závislosti začínajú od cca 13 roka. V tomto veku sa to láme. Chcel som ísť za rodičmi synových kamarátov. Syn zrazu prišiel s tým, že už im zakázali chodiť do pivnice.
Boj pokračuje ďalej. Zobuďme sa, rodičia. Dajme pozor, čo robia naše deti.
Pretrime si oči a prestaňme rozmýšľať spôsobom: "Veď sú to ešte deti".
Možno sa životy našich detí práve teraz lámu. A my pozeráme televízne seriály alebo zarábame peniaze.
