Pubertiak
Pätnásťročný pubertiak mi prišiel opakovane domov s tým, že chalani sú znova opití. Pýtal som sa, ktorí chalani.
Išlo o jeho bývalých spolužiakov zo základnej školy - partiu, s ktorou vyrastal. Pýtal som sa, čo pijú a kde pijú. Povedal, že si proste kúpia víno a pijú v paneláku v posilňovni prerobenej miestnosti v pivnici.
"V paneláku to nikoho nezaujíma?" pýtal som sa. Povedal, že nikto o tom nevie. Ľudia si myslia, že tam cvičia.
Keď sa to opakovalo znova a znova, musel som zakročiť tak, že som mu povedal, že z touto partiou sa nemôže ďalej stretávať. "Musíš si nájsť nových kamarátov", povedal som mu. Odpovedal mi, že s nimi vyrastal, oni sú jeho kamaráti a chce sa s nimi stretávať. On piť nebude.
Mal som strach. A on "halušky" v hlave z toho, kde má zobrať nových kamarátov.
Teraz ešte nič nie je zažehnané, ale často som veľmi unavený z rozhovoru so synom. Rozhovor je viac menej argumentácia. Moja, jeho. Moja, jeho. Ale s odstupom času vidím, že otcove slovo je u chlapca v takomto veku veľmi dôležité. A nestačí povedať len raz. Otec si musí stáť za slovom a byť dôsledný. Je to ťažké.
Syn sa s chlapcami stretáva, do "posilňovne" s nimi nechodí. Dopočul som sa, že rôzne závislosti začínajú od cca 13 roka. V tomto veku sa to láme. Chcel som ísť za rodičmi synových kamarátov. Syn zrazu prišiel s tým, že už im zakázali chodiť do pivnice.
Boj pokračuje ďalej. Zobuďme sa, rodičia. Dajme pozor, čo robia naše deti.
Pretrime si oči a prestaňme rozmýšľať spôsobom: "Veď sú to ešte deti".
Možno sa životy našich detí práve teraz lámu. A my pozeráme televízne seriály alebo zarábame peniaze.
